Nemilá poviedka

Rozprával som tento príbeh mojej talianskej kamarátke na našom prvom stretnutí  v sobotu večer, vo východnej časti Londýna, kdesi na lavičke, kúsok od Stoke Newington.

„Zaklopkaj si tri krát na drevo, sa u nás hovorí. Vždy keď nechceme niečo zarieknúť. Napríklad, keď sa teším, že mi zajtra príde žena, rýchlo hľadám drevený objekt, na ktorý tri krát klopem, aby sa nestalo niečo zlé. Môže sa ti to zdať divné, ale ľudia u nás na to veria. Je to istá vec. Veľa krát si už pred tým, než niečo zarieknu, vyhliadnu najbližší objekt.„

Napríklad:  „Musím sa s niečim pochváliť, ale počkaj kým sa presuniem tuto k dverám, aby som si mohol potom zaklopať. Vsadil som na žltého koňa štrnástku, ktorý mi zajtra určite vyhrá kopu prachov.“  Klop-klop-klop.

„Ja osobne nesúhlasim s tým, že je niekto svedkom toho zaklopania. Je to niečo ako vyháňanie diabla, v ktorého keď tá druhá osoba neverí, spochybňuje nás a zoslabuje tým účinok nášho malého rituálu. Buď tam tá osoba nemá byť, alebo to musíme urobiť potajomky!„

Počúva ma ďalej so slabým úsmevom. Tušim raz zatínala ústa, aby si nezývla. Určite si myslí, že som idiot alebo nenormálny. Skúsim ešte niečo:

„Alebo napríklad: Do frasa, kamarát má babku v nemocnici, dúfam, že bude v pohode. Je to milá stará žena, osobne som ju stretol pár krát. Doktori vravia, že jej stav sa zlepšuje, tak verím, že bude zasa v poriadku.“ A zaklopem si tri krát na drevo.

Georgia nadvihne hlavu kúsok vyššie, vážne prikývne a ja pokračujem:

„Poznáš to, keď niekto niekomu povie „diabol ti klope na dvere“, to znamená, že niečo zlé sa ti ide stať. Priblíži sa k tebe a jediné čo oddeľuje teba a jeho, sú tvoje „vnútorné“ dvere. Vstup do tvojej duše. Diabol podíde a vždy zaklope dva krát, párny počet.  Ale keď pred tým cítime, že sa blíži a stihneme zaklopať prvý, diabol bude vedieť, že o ňom vieme, že si strážime svoje dvere, utiahne sa do svojho tmavého kúta. Treba byť pozorný. On číha všade a len čaká, kedy sa nebudeme pozerať.“

„Vieš, niektorí ľudia to neberú tak vážne, a namiesto tri krát zaklopú len dva krát, alebo štyri krát. V takomto prípade to samozrejme nefunguje. Musíš zaklopať tri krát. Niektorí su leniví vstať a podísť k niečomu drevenému a tak zaklopú sebe na hlavu alebo na zuby.“

Zavrtím hlavou a zatvárim sa pohoršene.

„Tí, čo si len tak zaklopú na hocičo, čo majú pri sebe, napríklad plast alebo kov, tak tí už sú dávno v háji. Prekliaty! Koniec je s nimi!„

Naivne a predsa afektovane zhíkla. Nevedel som stále, či ma brala vážne. Bol som s ňou vonku prvý krát a teda moje pochybnosti  tohto typu majú právo byť aspoň zvážené, síce… stále mohla byť z toho viac  vyjavená, neveriacky by ma počúvala a kúsala si pri tom prsty. Vkuse by vrtela hlavou, prebodávajúc ma očami. Nevšímala by si okolo behajúcu líšku a nepýtala by sa ma, či už mám dopité a nedoliala by mi. Podala mi malý plastový pohárik s rumom a pochválila ma, aký má moja kultúra zaujímavý zvyk.

„Áno, aj ja vravím. Mal som kamaráta, ktorý na toto silno veril. Ten bol schopný vyskočiť za jazdy z auta, len aby si zaklopal. Nikto nevie, čo vtedy zariekol, ale muselo to byť niečo vážne. V aute nebol ani kúsok dreva a predstav si tú paniku, ako ti po zarieknutí uteká čas a ty sedíš v idúcom aute. Šofér ho vysmial, keď mu ten chalan vravel čosi o otázke života a smrti. Ten hneď  stratil nervy a začal ho byť zo zadného sedadla do hlavy. Šofér stratil kontrolu nad autom, zišiel z cesty a v plnej rýchlosti to napálil priamo do čerešne. V aute boli traja – vedľa šoféra ešte sedel jeho kolega. Nikto to neprežil samozrejme. Smutný príbeh.“

Zamračila sa. Pozrela za mňa, nejaká žena s kočíkom prešla.

 „No, ale iný chalan si z toho vzal ponaučenie a nechal si vyrobiť a na krk zavesiť malé drevené dvere. Dvierka, viacmenej. Rozmer asi nejak desať krát pätnásť. Ale pekné. Krásne, tmavé čerešňové drevo s jemne lesklým lakom. Nebol to samozrejme skutočný model, dvere nemali kľučku ani zamykací mechanizmus. Mali tmavšie okraje, pár vyrezaných obdĺžníkov a mali kukátko. Vyzeralo to trochu divne, keď si ho videla mať to zavesené na krku, ale vtedy sme si len povedali, prečo nie, myšlienka to bola pekná. Takto chodil každý deň s dvierkami na krku a mal po starostiach. A to doslovne. Začal žiť s veľmi pozitívnym pohľadom na svet. Stále sa usmieval, vyzeral štastne a mlado. Nemal asi z ničoho strach. Vždycky si zaklopkal a bolo dobre. Často dával iným ľuďom zaklopať, dokonca aj mne. Stalo sa to jeho osobnou relikviou. Presviedčal ľudí, nech si k nemu prídu zaklopkať, ak nechcú niečo zarieknúť. Nešlo už len o náhodné udalosti alebo občasné túžby, sny a malé priania. Jeho drevo bolo čosi viac. Ten chlapec už klopkal hocikedy:

„Teraz vykročím na cestu, prejdem cez prechod a na druhej strane budem za chvíľku, živý a zdravý“, tri krát si ťukol.

Pozrel sa či, nejdú autá, a keď nešli, prešiel na druhú stranu, usmial sa a šiel ďalej. Robil to všade, v obchode, v autobuse, vo vlaku, v kúpelni, na záchode, v posteli, pri jedle. Čokoľvek čo robil, urobil s prípravou. Psychicky sa na to pripravil, zaklopkal a urobil to. Myslel to ale dobre, o tom nie pochýb. Často to robil pre druhých.

Keď sa s niekým lúčil, vyslovil niečo ako modlitbu „Nech bez problémov, zdravo a šťastne dorazíš domov.“

Alebo keď mal niekto pred sebou ťažkú skúšku, srdečne mu doprial a vždy pre toho človeka zaklopal. Klopal aj bez toho, že by niečo hovoril. Len tak si zaklopal tri krát. Nechával si to pre seba, v myšlienkach. Bol to dobrý človek, síce sa zdal mnohým ľuďom divný, ale on to myslel dobre. Problém bol, že to myslel až príliš vážne.  Raz uvidel na ulici čiernu mačku, ako skrížila cestu jednej pani v stredných rokoch. Tá si z toho zjavne nič nerobila. On prišiel a ponúkol jej, či si nechce zaklopať, aby sa jej nestalo nič zlé. Ona mu na to milo odpovedala, že na to neverí. On je na to, že práve preto by si mala tri krát zaklopať, aby sa to čo práve povedala, neobrátilo proti nej. Vtedy mu vážnejšie odvetila, že nemá čas a pridala do kroku. On však nahlas povedal niečo ako:

„Táto pani si určite bude chcieť zaklopkať, lebo inak sa jej stane niečo zlé, ale našťastie sa jej nič nestane vďaka tomu, že si nakoniec zaklopká, že?“, a sám zaklopal na dvierka a rozbehol sa za ňou. Ako ju naháňal, akýsi muž sa naňho vrhol, zvalil ho k zemi. Lapajúc dych sa pološialene začal smiať a vykrýkol: „Tak vidíte, nič sa vám nestalo, lebo som Vám zaklopal!“

Do smiechu mu bolo stále, dokonca aj keď mu policajt púta nasádzal.  Keď ho postavil na nohy, to už bolo horšie. Vtedy zistil, že jeho drevené dvierka boli prelomené na dve polovice. Už ich držali pokope len tenké drevené vlásky. Ten začal šalieť. S rukami spútanými za chrbtom sa nezmohol na nič. Na policajnej stanici ho nechali v zadržaní celé tri dni. Celé tri dni náhle bez svojho posvätného artefaktu.“

Čiernovlasá Geogia počúvala a pri tom si vetrala ústa jemne padnutou spodnou sánkou. Pár jej plných pier sa teraz dokonale podobal na ústny otvor nafukovacej panny.

„Nemáme nikto ponatia, ako tie tri dni prežil, ale ľahké to nemal. Niekto vraví, že sa pokúšal utiecť. Iný zas, že celé dni sa nepohol a bezmyšlienkovite hľadel do tmy. A v tejto cele nemal ani kus malého drievka, to som si istý.„

Prikývol som sebavedome. Keď sa Georgia začudovane namňa pozrela, nedovolil som jej spýtať sa a hneď som dodal – kamarát mi sedel na tom istom oddelení.

„A to ti povedal, že tam nebolo drevo?“

„Hej! No ale počuj, vieš ako to bolo ďalej?“, spozornela.

„V deň, keď ho pustili a keď konečne dostal dva kusy svojich posvätných dverí, vyhľadal najlepšieho drevára v meste. Ten mu sľúbil, že mu ich zalepí tým nejlepším lepidlom, aké má, ale že to bude trvať týždeň kým to poriadne preschne. Tak prvý deň v civilizácii bez svojej relikvie mohol začať. A tu si ja osobne myslím, že v tej base dosť premýšľal. Premýšľal o tom, čo bude robiť bez svojho prívesku. Nový ho proste nezaujímal a tiež už prestal klopať na okolité drevené objekty. Jeho artefakt bol preňho natoľko osobný, že sa jednoducho rozhodol neklopkať, ale prestať zariekavať veci. Nastavil si akýsi obranný režim –  aby nič nezariekol, začal na všetko reagovať záporne. „Teraz ma určite zabije auto, keď pôjdem cez cestu!“ Obzrel sa na obidve strany, počkal, a v kľude prešiel na druhú stranu. Ale stále veril, že cez tú cestu prejde bezpečne. Keď sa ho niekto spýtal, ako sa má: „Zle sa mám, strašne zle, hrozne! Nešťastný som, chorý budem, umrem, hádam aj.“ A to isté odpovedal, keď sa ho niekto spýtal na jeho rodinu. Nevidal zo seba ani kúsok pozitívnej myšlienky. Veril, že keby vyslovil, že sa má dobre, diabol by ihneď vystúpil z tieňa, v ktorom naňho číhal, vzal by to, čo povedal a premenil to na opak.  Takto ale, hovoriac len to negatívne, nedal diablovy dôvod aby prišiel a zaklopal mu na dvere.“

Chápajúco prikývla.

„Horšie to ale začalo byť potom, keď sa mu občas prihodilo niečo dobré, pekné alebo príjemné. Nešlo mu do hlavy, že bez klopania naňho šťastie sadá. Plížiaci sa pocit radosti čakal pred dverami. Cítil v tom niečo slizké, cítil v tom zradu. Musela to byť jedine diablova prefíkanosť. Pasca! Nachytať ho chcel! Bolo jasné, že dokým nemal svoj drevený prívesok, diabol toho zneužije. Týmto zhasli všetky sviece. Čokoľvek milé a dobré sa mu dialo, akékoľvek náznaky pocitu radosti a šťastia, vo všetkom videl diablovo dielo. Napríklad na obede, keď mu zachutilo jedlo. Hneď ho vyplul a zbytok spláchol, keď cítil, aký dobrý pocit z toho začínal mať. Dojedol radšej kus starého, suchého chlebu. Neskôr jedol aj odpadky, len aby jeho srdce nemalo dôvod rásť.  Šlo to dole z kopca a to veľmi rýchlo. Nežil sociálny život, ale keď ho na ulici niekto pozdravil a usmial sa naňho, začal to tomu človeku vyčítať, odvrávať mu a neskôr nadávať a vyhrážať sa mnu násilím. Mračil sa bezdôvodne na všetko okolo. Bolo to horšie a horšie. Nemohol vystáť napríklad malých psov alebo deti a krásne ženy. Hlavne krásne ženy. Tých bolo všade najviac. Musel odísť preč z civilizácie, späť do svojho bunkru.  Už len čakať na svoju relikviu, ktorá ho z tohoto dostane. Lenže problém bol, keď sedel doma v kľude, že pokoj na jeho dušu z diaľky volal. Blížil sa zakaždým, keď nebolo čo nenávidieť  a to bolo stále preňho nebezpečné. Nastalo posledné štádium, kedy to už horšie nemohlo byť. To zlo v ňom jednoducho hladovelo, potrebovalo žrať, inak sa vracalo dobro. Bolo nevyhnutné začať to v sebe živiť. Vytvoriť to a vzápätí to v sebe umocniť.  Nedokázal kľudne sedieť, dostával pravidelné impulzy, kedy potreboval do niečoho kopnúť. A keď do toho kopol a videl, že sa to pohlo, kopol do toho silnejšie a znova a znova, až kým sa to nezrútilo. Udrelo to do zrkadla na stene, tak pokračoval s tým, zvalil ho na zem a podupal po ňom. Šmykol sa a spadol na črepy, ale nie dostatočne zle, tak si sám naschval hodil hlavou, aby si ju udrel o zem. Ďalej už len okolo seba kopal, hádzal rukami a vrieskal. Postavil sa nejak na nohy, a hneď sa hodil do masívnej skrine, od nej sa odrazil na druhý kus nábytku a takto išiel ako železná guľa v izbe bez gravitácie. Udieral päsťami do steny, kopal, dupal, skákal a vrieskal. Celý bol od krvi a jeho stav zla sa nezastaviteľne umocňoval. Vyšiel bosí von z bytu a začal rozkopávať susedove dvere, vyrazil ich, vletel dnu a začal rozbíjať všetko, na čo natrafil. Stará pani suseda revala na kolenách s telefónom v ruke, vtedy len chytil do rúk ťažkú vázu a hodil ju do nej. Žena sa zvalila na zem a on ihneď začal po nej dupať,  skákať. Sám sa šmykol a padol na chrbát vedľa nej. Opäť si reflexne vrhol hlavu o zem a rukami, čo našiel, to chytil a hodil do trasúcej sa ženy, do ktorej zároveň kopal pätami, koľko len dočiahol, až kým ho neznáme ruky od nej neodtiahli. Druhý sused, mladý, vystrašený pán, ho rýchlo odtiahol von z bytu, vrhol sa späť dnu a zvnútra dvere zablokoval. Ten sa celý krvavý pozviechal a pokračoval ďalej. Potreboval okamžite urobiť niečo ešte horšie. Nemalo to konca, nevedel, kedy to skončí, či to skončí, nerozmýšlal, celkom stratil sám seba, nebol to on. Kopajúc do všetkých dverí, rozbíjajúc okná, vybehol von z baráku. Oboma rukami zdvihol zo záhradky veľký šúter a vrhol ho na predné okno prvého auta. Za behu zdvíhal zo zeme menšie kamene a hádzal ich po ľuďoch. Zazrel ženu s kočíkom a rozbehol sa za ňou. Tá v panike nevedela dieťa odopnúť a vytiahnúť z postielky. Podarilo sa jej to, dieťa zovrela v náručí a snažila sa utiecť. On ju však dobehol, vyskočil a kopancom do chrbta ju zvalil na betónový chodník. Dupal jej po hlave, skákal po nej a jej dieťati, trhal jej vlasy a pri tom vrieskal on aj ona. Dieťa revalo. Trhal jej ho z náručia, ale zatiaľ ho držala pevne. Uvidel vedľa nich železnú tyč.  Zodvihol ťažkú tyč zo zeme a vtedy bol koniec.“

Dostal do hlavy ranu tak silnú, že sa zvalil na zem a pred tým, než stratil vedomie iba rozmazane videl, ako sa naňho rúti skupina chlapov, s reťazami, s boxermi, s palicami. Tma.  

Ústny otvor nafukovacej panny bol teraz prekrytý rukou. Na ruke ohryzené prsty. Oči vypúlené a iba vrtela neveriacky hlavou. Tušim, ma už brala vážne. Konečne! Tak som sa len usmial:

„Smutný príbeh, viem. Všetci to ale prežili, nemaj strach, suseda, aj žena s dieťaťom, aj náš hrdina.„

Georgia nahodila nenávistný pohľad a iba zamávala so zaťatou päsťou:

„Tak by som mu hlavu odtrhla!„

„Verím, to je vás viac. Ale kým bude zavretý v kazajke, nikto nebude mať tú možnost.“

Zaškrípala zubami.

„Alebo už je na slobode?„

Zahral som na ňu. Tá len zhíkla a ja som ju ukludnil smiechom.

„Nie, teraz vážne. Tento chlapík bol extrémny prípad samozrejme, ale ostatní sme fajn, ver mi.„

Usmial som sa na ňu.

„On je pre všetkých len odstrašujúci príklad, aby to ľudia nakoniec s tou poverčivosťou až tak nepreháňali. Ale v podstate o nič nejde. Iba si tri krát zaklopkáme na drevo, keď nechceme niečo zarieknúť. My Slováci sme dobrí ľudia. Takto si zároveň pripomíname, že druhým len dobre chceme. Vieš, akí zvyknú byť ľudia: ohovárajú za chrbtom druhých, rozširujú zlé klebety, alebo rovno zle im prajú. Takých je všade, ale keď raz uvidíš niekoho urobiť toto, čo som ti povedal…

Ukážem prstom na kus drevenej lavičky, na ktorej sme sedeli.

…ver mi, Georgia, taký človek je…

Krátka dramatická pauza. Začnem plynule vymenúvať pozitívne ľudské vlastnosti a pri tom ich odrátavať prstami na ruke.

…dobroprajný, úprimný, velkorysý, láskavý, citlivý, vnímavý a ochotný pomáhať iným.

Spontánne som uchmatol flašu toho rumu a ostrým uhlom ju naklonil do úst. Pri tretom hlte som si uvedomil, aký dojem toto mohlo zanechať. Flašu som položil naspäť medzi nás na lavičku k pohárikom.

„No, a aby sme takí, aj vždy boli.„

„Klop…..klop……klop“, zaklopal som pomaly tri krát o operadlo červenej lavičky.