Hudba vrela! Každého z publika si primiešala do svojho kotlíka. Teplota stúpala až sa pomaly každý vyzúval. Našťastie sa nikto nevyzliekal, predsa len si každý chcel pozrieť koncert, ktorým sa nechal zbaliť.
A aký to bol koncert? Nie len taký, kadejaký z pešej zóny. Na to pozor! Bola to hriešna,  ženská hudba, tá, pred ktorou sám Boh skladá hlavu, chytá sa za ňu a nič s tým nespraví napriek tomu, že si na mieste podmanila toľkých nevinných ľudí. Neboli prítomní žiadni novinári, fotografi a iné prostriedky, ktoré by dopustili verejnú explóziu tejto udalosti z ôsmeho poschodia. Prítomní boli len tí, ktorí sa zanedlho stali neprítomnými.  Ó bože, odpusť všetkým tím, ktorí odleteli z tvojho poľa, nikto z nich to nečakal.

Že ty si ale bol v  ten večer prevtelený do toho milého starého pána na recepcii, na prízemí, ktorý tak vrúcne vítal každého, kto šiel hore na koncert? Tak napríklad taký René, toho to napadlo hneď, keď sa ho spýtal, kadiaľ sa dostane do Čiernej labute. „Dobrý den, veselý človíčku. Jo támhle na osmičku? Tam se jede támhle tím našim hezkým výtahem.“ René Ti vtedy s naozaj neskrývaným šťastím poďakoval a Ty si odpovedal najmilšie, ako sa dalo: „Přeji Vám tu nejhezčí jízdu naším hezkým výtahem.“

Išlo o podnik pražský, ale so slovenským personálom a väčsinou i slovenských zákazníkov. Výťah bol skutočne pekný, plný zrkadiel, a bol celkom rýchly a keď si z neho vystúpil na ôsmom poschodí, stáli ste hneď pred barovým pultom. René prišiel hore na koncert len tak rekreačne, za účelom vypiť samotu. Takže prišiel len tak sám so svojim tabakom a peniazmi.  Pre Reného to bol jeden z dokonalých večerov. Aby sme sa chápali, milovanie s krásnou, cudzou ženou z piatka cez sobotu snáď až do nedele znamenalo pre každého muža veľkú vec. Nad tým netreba moc dumať.  Pre mužov existujú len dve veľké veci: ženy a peniaze.  Alebo peniaze a ženy.  Čo muži ťažko znášajú je samota a smola. René ešte nevie zniesť, keď ho dáka slečna požiada, aby jej ubalil cigu. Naposledy mu to šlo doma o samote, aj to keď skúsil metódu mastných rúk. Si ich zamastil a šlo mu to. Doma!  Keď však tie krásne, cudzie, nahé oči, hľadia na Vás, cítite sa ako doma na gauči? Nie! Ani tí, ktorí majú také oči doma. Viete, že to nie je ľahké a pýtate sa: „Prečo?“ a pýtate sa zbytočne, lebo iba medvede poznajú odpoveď.  Nie je čas na zbytočné otázky. Buď áno alebo nie! Tam hore, na ôsmom poschodí, to bolo jasné. Len si predstavte tú situáciu: René sám na balkóne, sediac, fajčiac, nič netušiac. V Čiernej labuti sa fajčilo len vonku, na balkóne. Krásná, mladá slečna vstúpila do jeho teritória s otázkou: „Promiňte, já si všimla, že ste tady sám..“ Prekvapený René svoj šok zastrel na výbornú. Vzpriamene sa k nej otočil a nahodil ten svoj chlapský úsmev. „Koukám, že jste tady jediný kuřák, víte a…“ René mľaskol ústami a afektovane sa rozhliadol po ľudoprázdnom balkóne. „Já jsem si zapomněla koupit cigára a…“ Dosť bolo srandy, prišla na rad dramatická scéna. René s neznámou ženou v objatí… utišuje plačúcu ženu, ktorá zostala bez cigariet. Pri reálnom pohľade na vec by túto scénu René prijal skôr za realitu a hneď na fleku začať vyrábať cigaretu.

Raz, keď sa René stratil v kontexte, darmo mu bolo inteligencie.  To sa stalo vtedy, práve na tom koncerte. Štyri hlavy síce pred ním, ale výhľad mal dobrý. Ako správny muzikant koncert uznal celkom úprimne, bol to krásny, francúzky šansón. Človeče!!! Tej žene všetko uveril, až mu z toho bola zima, ako dákemu bezdomovcovi. Vtedy mu zaznela v hlave otázka: “Čo sa to so mnou deje?“  Veľa krát hľadal odpoveď na túto otázku, čo raz skončilo plačom pri Beethovenovej predohre na operu Egmont. Takýto zážitok z hudby je odporúčania hodný. Človek je trochu inde, než si predstavoval alebo než plánoval, že bude. Tie plány nie vždy vychádzajú. Napríklad René ľutoval, že si so sebou nevzal na balenie cigariet svoj šikovný,  mechanický kombajn. Drahý tabak mal, ale ubaliť to nevedel. V spoločnosti vždy vravel, že so ženami mu to ide lepšie.  Tam na balkóne, na ôsmom poschodí, kým sa René trápil s balením tabaku, slečna vyzerala akosi smutno a tak sa jej René spýtal, či je v poriadku. Zvrhlo sa to na debatu o jej nízkom sebavedomí,  na čo jej René daroval jednu veľkú múdrosť, ktorú kedysi vyslovil Jim Morrison:  „Vydaj sa napospas svojmu strachu, potom strach nemá žiadnu moc a ten strach zo slobody sa scvrkne a zmizne. Budeš voľná.“  Dobre to znie, nie? Tá kočka dvihla kotvy a už jej nebolo. 

Málokedy je človeku predstava splnená. René síce nevyjadril svoje predstavy úprimne, ale to čo povedal, myslel úprimne.  V ten večer to myslel ešte jeden raz vážne, keď sa po koncerte začal barový pult gebriť gorbatschowou vodkou.  Po koncerte tam bolo pár ľudí navyše. Atraktívna brunetka, kontrabasista, akordeónista, Ema, Dagmar a Anna. Čo Vás prvé napadne, keď vidíte ženu stáť na nohách a pri tom robí pohyby presne tie, akoby v posteli sedela na mužovi? Robí to pri barovom pulte, objednáva dvanásť vodiek a pri tom kričí: „Viete koľko ja mám peňazí???“ Tak napríklad Renému padla sánka, ale zakryl to pohárom vína. Taká bola Anna. Niekoho napadne, že možno v nej ešte pôsobila hudba z koncertu, ktorá ňou stále hýbala, ale ten niekto na tom koncerte ani nebol. Je to len dáky intelektuál, ktorý má na všetko odpovede. Ten, kto tam bol a videl to celé, aj to, čo sa tam dialo potom, si rozhodne v tú noc pred spaním nepustil čínsky kung-fu film.

Noc ale rozhodne nekončila. Mladá atraktívna brunetka sedela za pultom hneď po Reného pravici, ktorému po krátkej debate potichu zverila informáciu o sebe: “ Já píšu do takovýho katolickýho časopisu články.“ Jazdkyňa Anna to začula a chmatla tú brunetku plnou hrsťou za jej dlhé rovné vlasy vrčiac slová ako „Taková krásná Češka!“ alebo „Ty jsi mi ale pořádná kočka!“ Anna mala krásne dlhé, rovné, ryšavé vlasy, na tvári pár pieh a jemne zastretý hlas. A veľa peňazí, okrem iného. René bol rád, keď zistil, že nieje muzikantkou. V ten večer sa už zaľúbil do speváčky, už toho bolo naňho dosť. S Annou sa zoznámil na balkóne, keď mala kapela prestávku. Zakecali sa o nej, ako dobre hrala. „Ktorá pieseň sa ti páčila?“, spýtala sa Anna so štipkou záujmu. René hneď vedel odpovedať,  „Milovaná 2, tá bola krásne úprimná a precítená.“ Anne to komplet sadlo, „Óóh, tá bola najprecítenejšia, tá mi najviac sadla, lebo ja som v tomto období tiež milovaná..“ Renému zabehol vdýchnutý dym z cigarety. „Tak to ti pri tej skladbe musela byť zima jak bezdomovcovi.“ Na detaily sa nepýtal a bol spokojný, že ich ani neschytal. Práve hrala skladba „Too Drunk To Fuck“ keď sa začala bozkávať s kontrabasistom pri barovom pulte. Bola to celkom zdarená verzia spievaná  francúzkou speváčkou Mélanie Pain. René ponúkal brunetke chleba, nech si ho natrie zabíjačkovou nátierkou, ktorú od barmanky vyjednal za polovičnú cenu.

Tej katoličke bolo stále niečo smiešne. Pokryvené zuby zakrývala perami, tak jej smiech vychádzal z nosa formou skackavého funenia. René mal už dlho na jazyku otázku pre ňu: „Ty tu chceš snáď prespať, či čo?“ Keď sa Anna odbavila, niekam odbehla a zas pribehla späť k baru. Kontrabasista medzitým odišiel na wc a slečna brunetka tiež niekam. Anna sa chystala objednať ďalšie kolo, ale pred tým sa spýtala Reného čo by si dal. „Čo by som si dal? Čo ja viem? Hocičo. Asi to, čo by si si ty dala.“ Pozrela naňho pohľadom „Akože ty si odkiaľ?!“ V Reného očiach sa objavil veľký otáznik. „Ty nevíš, co bych si dala! Tady nikdo neví, na co mám já chuť!“ Až jej priam slzička vykukla z jej zeleného očka. René zbystrel. Domnieval sa, že si myslel správne, keď si myslel, že Anna túžila po sexe. „Tak snáď ťa ten tvoj milujúci žhavo čaká doma.“ No hej, myslel si správne, ale malo to jeden háčik. „Já mám právě chuť na nějakou fajnovou zrzku.“, odvetila túžobne. Renému sa uľavilo. Nemal chuť riešiť s krásnou ženou nejakého chlapa. Prirodzene sa usmial, bez štipky nervozity, ani sa len nesnažil prerušiť trápne ticho. Mohol kľudne cúvnuť tým, že by jej trebárs povedal, čo si dá teda na pitie, keďže z toho sa odvíjala celá tá konverzácia, mohol ísť na wc či zostať a pchať do seba chleba so zabíjačkou alebo reagovať na jej vyjadrenú túžbu nejakou sprostou poznámkou. René si však z ničoho nič spomenul na jednu ryšavku, ktorú v lete zbalil v jednom pražskom podniku. Bola to cudzinka – francúzka. Mala husté, dlhé, vlnité vlasy, zelené oči a plné pery. Žena, krásou tak obložená, že vyzerala lepšie ako ideálna žena. Nevedela však dobre po anglicky a René nevedel zas po francúzky. Šlo to ale pekne hľadko. Z podniku sa presunuli k nej do hostela, kde si ešte dali spolu absinth a pustili sa do bozkávania. Po chvíľke sa presunuli do sprchy a zo sprchy do postele. René od nej počul iba dve anglické slová, „condoms“ a „shover“.  Pre Reného to bolo nebezpečné, zrejme sa do nej zaľúbil, potom ju nevedel dlho dostať z hlavy. „Mám krásne spomienky na jednu ryšavku.“ Anna naňho hľadí, nič nevraví. „Dokonca to bola francúzka a mala krásne plné pery, husté, vlnité vlasy, dlhé až pod lopatky. Bola krásna, štíhla, prsia mohla mať asi dvojky.“ Renému ušlo z úst viac slov, než plánoval vysloviť. Bolo mu to jedno. Bol už vlastne trocha pripitý, ona opitá, takže sa tam nikto nechystal pohoršovať…

Medzitým, ako jej rozprával o svojom zážitku, sa vrátil kontrabasista a katolická brunetka. Začal sa tam pred pultom vytvárať akýsi kruh ľudí, očividne všetci chceli počuť o zážitku s ryšavou francúzkou. „Aká bola v posteli?“, opýtala sa ho Anna so skutočnou zvedavosťou. René vyzeral veľmi sebavedomo: „V posteli už bola trochu unavená.“  Anne kleslo nadšenie.  „Sme ešte boli asi dve hodiny v sprche pred tým.“ René sa uchechtol, lebo si živo vybavil tú scénku zo sprchy. „Sme ten sprchový kút využili viac jak najviac.“ René sa dostal do priameho stredobodu pozornosti. „Jedinú polohu, ktorú stále odmietala, bola od zadu. Stále sa mi totiž chcela pozerať do očí a bozkávať sa. Asi dáka romantička.“ Usmial sa a pri tom si prihryzol spodnú peru. „Nakoniec to šlo a bolo to najskvelejšie, dokonca aj jej sa to páčilo. Čo ale bolo najhoršie pre mňa, keď som si ju dával v misionárskej polohe tam, na tej dlaždicovej podlahe. Som mal chrasty na kolenách do konca leta.“ Niekto z prítomných sa uchechtol, niekto nadšene načúval, taká Anna už bola vzrušená  a kontrabasista mu neveril ani slovo. „Čo bolo ale úplne najlepšie, boli jej bozky.“ Anna povzdychla a dodala: „Tak už vieš, po čom túžim, ty to teraz celé vidíš mojimi očami.“ Ešte zamrmlala niečo nezrozumiteľne, na čo ju René vyzval, aby to zopakovala, ale ona len zopakovala: “ Ty teraz hľadíš mojimi očami na to, čo ja chcem, áno.“ René sa len usmial a povedal: „Nie, skôr si myslím, že ja to vidím svojimi očami a ty to túžiš vidieť tak ako ja, je to tak?“ Anna nervózne nadhodila: „Tak aké sú tie povestné francúzke bozky? Bozkávajú tieto francúzky lepšie?“ René šikovne očami prebehol všetkých prítomných. „Jasné, že lepšie, je to priam celkom iné.“ Anna si nechala voľne poklesnúť sánku, brunetke bolo stále niečo smiešne. Kontrabasista sa škrábal za uchom a René pokračoval. Bolo jasné, že ešte chvíľu budú počúvať.

Vždy, keď bol René v takejto pozícii rozprávača, cítil sa komplet, ako vo svojej koži. Miloval, keď mu ľudia venovali pozornosť, zvlášť keď mal čím zaujať. Skúsenosť mu už vravela, že netreba byť pri rozprávaní ukvapený. Je dobré pôsobiť kľudne, ale zároveň nadšene. Nemôže byť priveľmi kľudný, inak by pôsobil nudne. To sa naučil predovšetkým v takých chvíľach, kedy nemal v rukáve žiadneho žolíka. Udržať si pozornosť rečou tela. Tentokrát mal však všetko pod palcom. Dosiahol napätie v publiku, mal rozobranú zaujímavú tému, ktorá dosiahla začiatok gradácie a žolík sa už len tak triasol v Reného rukáve.  A pri tom všetkom zostal celkom kľudný. Pozrel sa Anne do očí a hneď povedal: „Robila pri tom niečo, čo mi pred tým ešte nikto nerobil a to mám na mysli len bozkávanie.“  Nedočkavá Anna len vyhúkla: „A čo ti robila, čo? Povedz!“ René trocha cúvol, „tak to, obávam sa, ti neprezradím.“ Smelo sa usmial. „To sa nehovorí len tak. To je intímna vec, už som z jej súkromia odhalil dosť, svedomie ma ďalej nepustí, sorry.“ Anna naňho škaredo pozrela. Ten pozrel nervózne na barový pult a hromadu gorbatschchow vodiek na ňom stojacich. Anna si to všimla a hneď sa po jeden natiahla. „Na, tu máš, daj si a smelo nám to prezraď.“ Vzali si zároveň aj ostatní. René bez váhania vykotil chlast do seba a zavrtel hlavou, akoby ho striaslo, len očosi pomalšie. „Sorry, kočka, ale to nepôjde. Toto si proste nechám pre seba, raz to možno využijem.“, usmial sa lyšiacky. Anna so značnou dávkou neuspokojenia podporenou skeptizmom naňho vyfrkla: „Ježiš mária, chceš podnikať s tajomstvom francúzkych bozkov, či čo? Aj tak to bude určite dáka blbosť, nás len naťahuješ.“ René dvihol chladne ramená a usmial sa. „Trebárs raz napíšem román alebo poviedku.“ Anna na to mávla rukou a miernym hnevom v hlase spustila: „Ty nás určite len naťahuješ, piješ moju vodku a klameš! Ak si s tou francúzkou zažil niečo nové, tak to bolo nové len pre teba. Určite to nie je žiadna novinka.“ René kľudne odpovedal: „Novinka to určite pre mňa bola, už len tá žena sama o sebe, aké čaro zo seba vyžarovala, keď sa čolen usmiala. Bola to pre mňa bohyňa, akú som nikdy pred tým nestretol ani nevidel spomedzi našich krásnych slovenských žien. Nebola, ako tie ženy z katalógov alebo filmov, bola živá, prítomná a bozkávala proste..“ Na chvíľu sa zasekol, hľadiac do zeme, vrtiac hlavou a na moment vyzerajúc neprítomne, akoby s ňou v tej chvíly opäť bol. „Zažil som už mnoho románikov, hostel, sprcha, to nebolo nič nové. Nové bolo to, čo robila s ústami.“ Dodal vážne, tento krát prikyvujúc. „Povedz mi to!“ zaútočila naňho Anna. „Nepoviem!“ bránil sa René. „Tak mi to ukáž! Len mne a nikomu inému. Ukážeš mi to, áno?“ dokončila naliehavo. Prestali sa ľudia smiať, prestala hudba hrať, funenie tiež zmizlo, kontrabasista začal pomaly kontrovať. „Ešte poprosím vodky, prosím!“, pokynula barmanke zúfalým hlasom. Oči sa jej už leskli tak, akoby bola tesne pred plačom. „Okej, Anna, ale obávam sa, že si budeme musieť nájsť súkromie.“, opäť nahodil svoj lyšiacky úsmev. Anna naliehavo navrhla: „Tak poďme, poďme niekam už! Poďme na záchod!“  René nespokojne zavrtel hlavou. „Nie, tam to smrdí, to nebude veľmi..francúzke.“ Ani len na chvíľu sa nezamyslel a hneď navrhol on: „Poďme do výťahu, cesta dole a naspäť bude bohate stačiť.“ Vykotila do seba vodku, ani ju nezapila, iba hneď vstala z barovej stoličky, utrela si ústa, chytila Reného za ruku a odtiahla ho k výťahu.

Výťah bol hneď pri bare. René stlačil gombík na privolanie a pozrel sa do publika k pultu. Tam si ľudia niečo šepkali, niekto sa len smial a iní závistivo sledovali situáciu. Výťah prišiel, otvorili sa posuvné dvere. Anna nevenovala publiku ani jeden pohľad, hneď vstúpila s Reném do výťahu. Dvere sa zavreli a nastalo ticho. Náhla zmena prostredia. Štyri zrkadlové steny už samé nútili Annu a Reného stáť blízko seba. „Ty si teda!“ René sa vzpriamil, „Čo?!“ Anna po chvíľke našla len český výraz: „Vychcaný!“ René, nerád chodiac okolo horúcej kaše, zvlášť v tak rýchlom výťahu, len dodal: „Buď  ticho a poď sem!“ Palcom stlačil tlačítko s čislom „0“, s otvorenou dlaňou druhej ruky ju chytil pod lopatky a pritiahol si ju k svojmu telu. Vrhli sa do neskroteného, vášnivého bozkávania. Výťah bol na šiestom a René už držal Annu v maximálnom zovretí. Anna sa nebránila, naopak do hry zapojila tiež obe ruky, ktorými si ho k sebe silno tlačila, akoby mali každú chvílu do seba zapadnúť.  Tretie poschodie a čas sa vliekol sto rázy pomalšie. René vyhral pretláčanie až nabúral s Annou o zrkadlovú stenu. Anna mala pre alkohol narušenú stabilitu, tak to s nimi hodilo na bočnú, respektíve medzi bočnú a zadnú priamo do rohu, kde bolo ovládanie výťahu. Výťah zastal, dvere sa otvorili. René sa od nej odtrhol, odsunul ju bokom, aby ich mohol poslať naspäť na osmičku. Dvere sa zavreli, výťah sa dvihol a René sa jej spýtal: „Môže byť?“ Anna prikyvujúc, zadýchane odpovedala otázkou: „Ty ma chceš zabiť?“ René už na tretom poschodí odpovedal: „Poď sem,teraz ti to ukážem“. Vrhol sa na ňu a urobil to. Anna ho začala zvierať rukami, nohami, až sa jej minisukňa začala vyhŕňať k bedrám, René ju tentokrát rukami zovrel za jej ryšavé vlasy, že ju až pekne roztrapatil. Bol trochu rád, že nemala naružované pery, nerád by zostal celý zagebrený od ružu. Za jej rýchle a hlasité dýchanie sotva počul výťah oznamujúci „osmé podlaží“. Odtrhol Annu od seba a dvere sa pomaly otvorili. Publikum celé nedočkavé, sledovalo stúpajúce číslo na displeji výťahu, ako sa blížilo k osmičke. Dvere sa otvorili a vnútri výťahu stáli obidvaja, vedľa seba čelom k nim. René, hľadiac na nich, sa úsmieval. Anna vedľa neho zadýchaná, roztrapatená, zosúvajúc si minisuknu z pod bedier, hľadela kamsi do pozadia medzi nich. Takto tam stáli a nehli sa ani na krok vpred. Dvere výťahu sa pomaly zavreli, Anna bola opäť na ňom a publikum už len spatrilo, ako začala osmička zase klesať. „Ježiš to je trapas, toto.“ , odfrkla Dagmar, Annina kamarátka. Ema, Annina druhá kamarátka, neveriacky zavrtela hlavou s pocitom, že nevie či sa má smiať alebo plakať. Kontrabasista si medzi tým priniesol zabalený nástroj, chytil akordeónistu za rameno a priznal: „Pudem domu, ne?“ Katolická brunetka zostala s vážnym výrazom zahľadená na zbytky zabíjačkovej nátierky, iba barmanka, staršia pani, zasnene s kolegyňou: „Ach,dnes je tu taková romantika.“ Výťah ukazoval opäť číslo „0“, chvíľku stál a zas začal stúpať. Dagmar sa oprela o pult, tváriac sa, že už ju to nezaujíma, pri tom len vrtela hlavou a sledovala flaše v poličkách. Ema tiež. A vlastne všetci sa tvárili, že už to druhý krát nechcú vidieť.

„Poďme si zapálit na balkón“, navrhla Dagmar Eme. Ema sa nevedela ubrániť nedočkavosti zo stretnutia s Annou, ale zároveň si z nejakého dôvodu priala nespatriť Reného. A tak sa aj stalo. Výťah pristál na osmičke, dvere sa odsunuli a vnútri stála iba Anna. Opustená, ale zjavne spokojná. Vystúpila z výťahu, na nikoho nehľadiac, len pokynúc barmanke „dvojitú vodku!“ Ema sa hneď chopila iniciatívi: „Tak co, jaké to bylo??? Jaké bylo to tajemství???“ Dagmar len prekrútila očami a Anna jej len unavene odvrkla: „Moja zlatá, to asi nebudu rozebírat tady a s tebou.“ Dvere výťahu sa otvorili, doň vstúpil kontrabasista so svojim mohutným nástrojom zabalenom v modrom púzdre, za ním hneď dobehol akordeonista, dvere sa zavreli a výťah začal klesať. Stáli vedľa seba nacapení, nemé výrazy iba čumeli každý inam. Vystúpili na prízemí odkiaľ sa ozýval hlasný, neutíchajúci, veselý smiech starého, fúzatého pána recepčného, ktorý sa zvieral v krčoch, až si pár krát udrel hlavu o monitory, z ktorých jeden z nich monitoroval interiér výťahu.

„Nashledanou, pane“, pozdravil akordeónista. Neprestajne rehotajúci sa recepčný snažiac sa skrotiť smiech odzdravil: „Naschle, milí človíčci, naschle.“