Nástenky v škole, tam sme vždy mávali svoje výkresy, keď sme teda poslušne a krásne kreslili, keď sme sa snažili. Ja som sa často snažil, no väčšinou som zakreslil mimo zadanie, ale párkrát už aj môj výkres visel na chodbách. Tam som stál, hrdý na seba, vždy cez prestávku, či na ceste do inej triedy, či na záchod, či na ceste domov, vždy som sa pozrel na nástenku a na môj výkres a na môj podpis v pravom dolnom rohu. Neviem teraz presne pocítiť, čo presne som cítil. Hrdosť? Aký typ hrdosti? Na seba? Mal som už vtedy také nadržané ego? Či rodičom som sa chválil, či kamarátom? Mám dojem, že všetko dokopy. Každopádne, vidieť visieť svoj výkres na nástenke na školskej chodbe bol vždy krátky, usmievavý moment, kedy som určite, okrem honenia ega, musel pociťovať zastavenie času. Pretože ten moment som chcel čím častejšie to šlo a iné momenty, bežné, ako boli napríklad čumenie do blba, čumenie do lavice, do okna, čumenie do zošita, čmáranie si doň, čakanie na koniec vyučovania. Tak tieto momenty som veľmi ochotne odkladal na neskôr či považoval ich za druhoradé. Áno, myslím aj zodpovedné počúvanie učiteľa, učenie sa a plnenie si svojich všedných zodpovedností. Ale to boli všetko veci, ktoré sa konali každý deň už dlhé roky. Presne som vedel, odkiaľ prišli, čo odo mňa očakávali , čo sa najbližšie malo ďalej diať. Boli to momenty, ktorých som mal prebytok. A že by som po nich nejak túžil, o tom mienim pomlčať. Ak by som mal v takomto usadenom kolobehu po niečom túžiť, tak by to bol určite nejaký nový, vonkajší podnet, vzácny moment, ktorý praská ako ohňostroj, keď sa predo mnou objaví. Ten, ktorý sa neobjaví, jak je rok dlhý. Ten, ktorý tam je len chvíľu, ak vôbec. Ten, ktorý tam nie je, ale vy naňho myslíte, že by tam mohol byť. Bolo by super, keby tam bol, keby vznikol, keby sa objavil. Tak jednoducho by som ho vymenil za tento jeden a ten istý. Nezaujímal by ma. Len tak zo sekundy na sekundu by pre mňa neexistoval. Už len vpred hľadel by som a zhypnotizovane načahoval ruky a bosý po tme, keď idete v noci za svetlom na konci tunelu, sa ponoril doň, kým by nevypršal. Staré kolená už starec sotva vystrie z toho večného sedenia. Nikam sa za celý život neposunul, pretože robil všetko len to isté. To ho fakt ani raz v živote nenapadla otázka: „..a ja tu budem teraz sedieť a robiť to, čo viem odkiaľ prišlo, na čo to tu je a čo sa stým stane? Budem tu sedieť s tým, z čoho mám istotu, že tu bude stále? Z čoho mám istotu, že i zajtra tu budem sedieť s tým, že mám istotu, že i zajtra tu budem sedieť s tým, že mám istotu, že i zajtra tu budem môcť sedieť s tým, že budem mať totálnu istotu, že tu bude stále?“ Nijako sa do nikoho nechcem starať, ale prebehlo mi hlavou, že asi viem, ako to dopadlo. Čakal na to. A jediné, čo z toho mal, bola istota, že aj zajtra bude čakať. Áno, občas vznikol nejaký ohňostroj, ale to sa len naskytla príležitosť pozrieť si susedov. Možno ho aspoň napadlo predstaviť si, aký je to rozdiel dívať sa na cudzí ohňostroj z diaľky a stáť pod ním a zapaľovať ho. Oba momenty sú síce vzácne, ale tak, ako všetko, i ony sú pominuteľné. Kto z nich ale výde mladší? Komu sa viac zastaví čas? Na moment. Preto som si v škole neviedol najlepšie. Mával som svoje momenty.
