Už by som do toho hneď kecal! Do toho, či je to moje alebo to nie je moje miesto, a pritom viem, že nie je moje, nevlastním ho, len tu sedím, tvárim sa zainteresovane do svojich vecí a dúfajúc, že snáď, s čo najjasnejšou, ale nie veľmi agresívnou expresivitou v tvári, ktorá má napovedať okoliu, že nie, neželám si, aby si ku mne ktokoľvek prisadol. Jedine v krajnom prípade, že by to bola nejaká pekná blondínka. ale buuu…pekná blondínka (vlastne nezaľúbil som sa do nej) prišla, keď bol ešte oproti mne voľný stôl a samozrejme si tam sadla kráľovná s veľmi širokým, spokojným úsmevom, že má pre seba celý stôl pre štyroch. Hneď pri obrovskom okne s výhľadom na Prahu. Ako inak? To už sa ani nedá nazvať že jej šťastie praje, alebo že jej hviezdy prajú. To už je samozrejmosť, že má takýto plynulý priebeh plný priaznivých okolností a výsledných situácií. Takže očarujúca blondínka si nesadla ku mne, ale radšej k stolu, ktorý mohla mať celý pre seba. Lenže to bol posledný voľný stôl a pekná blondínka je atraktívna pre mnoho očí. Pekná bola aj pre štyroch päťdesiatnikov – dve ženy a dvoch mužov, ktorí, keď sa priblížili k našim dvom stolom si samozrejme vybrali osloviť peknú blondínku: ‚Môžeme si k vám prisadnúť?‘ A ona, s tým jej širokým úsmevom, ale pohľadom upretým do zeme, odpovedala: ‚Jasné, v pohode, ale budem často telefonovať, aby vám to nevadilo.‘ A teraz kráľovná sedí ako v plnom kupéčku, každé 3 minúty odbieha telefonovať bokom, pracujúc v hluku štvorhlasného rozhovoru veteránov, ktorí prišli do seba naliať dávky kofeínu. a ja, ja sedím vedľa stále sám, občas sa na nich pozerám, aj sa usmievam, síce ma príde za hodinu vyhodiť niekto s rezervačkou ale, myslím, že mám celkom v pohode deň.