Nekonečná a stále sa opakujúca perióda, skoro rovnako bolestivá, ako tá ženská, keď sa večer v meste stmieva a ulice už páchnu len po autách, v ktorých sa ľudia presúvajú na miesta, kde chcú alebo nechcú byť. Peších ľudi je málo vidieť, je ich málo lebo je mokro. Ako mačky sa zatváraju vo svojich košíkoch doma, aby nemuseli čeliť kontaktu s mokrou, studenou vlahou sveta. Vnútri nedbalo nasadajú na vysoké barové stoličky a lejú to do seba, do vnútra. Všetkým možným spôsobom sa snažia sami seba oklamať, že to nie je to isté a tak tomu dávajú rôzne príchute jahody, pomaranča, korenia či čili. Človek urobí všetko pre to, aby mu chľast chutil. Tým, ktorí to pijú bez toho, aby im to chutilo, stačí zostať na ulici. Bary su otvorené i cez deň, i keď slnko svieti, ale to neni ono. Nemá to vyplnené tie spodky, harmonicky je to jednonohé, chýba tomu ten bas, hlboké tóny, hlboké a tmavé, ako ten roh vzadu, kam majiteľ nedal lampu, kašľal na to a radšej ušetril. Tam, kde si stačilo len prisunúť kreslo a dokázať zmiznúť zo svetla sveta. Iba ja a pohár trojitej whisky s ľadom, popolník a stará gitara. Veď nás, pán osud, veď nás touto nocou kamkoľvek to len bude. Veď nás k vedomiu, že vieme, že nás vedieš.